Vedeli ste, že aj na Slovensku ľudia vyrezávali tekvice dávno predtým, ako sa u nás začal oslavovať Halloween?
V minulosti z nich vyrábali tajomné svietiace tváre, ktoré mali podľa ľudových povier chrániť domy pred zlými silami. Volali ich svetlonosy. A ešte pred tekvicami používali na ich výrobu repu či zemiaky.
Čo sa v tomto článku dozviete?
- Čo je svetlonos a prečo ľudia na Slovensku v minulosti vyrezávali repu, zemiaky a tekvice.
- Kto bol svetlonos podľa starej slovenskej legendy a ako súvisí s Dušičkami.
- Ako som predstavila túto tradíciu na lekcii slovenčiny svojim univerzitným študentom a ako sme si vyrobili vlastné svetlonosy.
💌 Páči sa vám toto čítanie po slovensky? Prihláste sa na odber môjho bezplatného Slovaklettera a zlepšujte si slovenčinu každý týždeň.
1. Čo je svetlonos?
Svetlonos je vydlabaná tekvica alebo iná zelenina s vyrezanou tvárou a svetlom vo vnútri. Keď sa do nej vloží zapálená sviečka, jej oči, nos a ústa začnú svietiť v tme. Na Slovensku sa svetlonosy vyrábali najmä na jeseň, keď sa dni skracovali a večery boli čoraz dlhšie.
V minulosti ľudia používali zeleninu, ktorú mali doma alebo si ju sami dopestovali. Najskôr to bola repa či zemiaky, neskôr aj tekvice. Do zeleniny vyrezali oči, nos aj ústa a dovnútra vložili žeravé uhlíky z pece alebo zapálenú sviečku.
Svetlonosy potom umiestňovali pred domy, na okná, ploty alebo do záhrad. Verili, že ich strašidelné tváre a svetlo odháňajú zlých duchov a chránia rodiny pred nebezpečenstvom. Svetlonosy však mali aj praktický význam. V časoch, keď na dedinách ešte nebolo elektrické osvetlenie, mohli svietiť ľuďom na cestu.
Podľa slovenskej etnologičky Kataríny Nádaskej sa tekvice na území dnešného Slovenska vyrezávali už pred 100 až 150 rokmi. Vyrezávanie tekvíc teda nie je iba moderným zvykom, ktorý poznáme z amerických filmov o Halloweene.
2. Kto bol svetlonos podľa slovenskej legendy?
Vedeli ste, že svetlonos nebol iba názov pre vyrezávanú tekvicu, ale aj negatívna tajomná bytosť (= záhadná, neznáma osoba) zo slovenských ľudových povestí (= legiend)?
Podľa legendy sa svetlonos objavoval v noci na poliach, lúkach alebo pri močiaroch (= veľmi mokrých miestach v prírode). Niekedy vyzeral ako malé blúdiace svetielko, inokedy ako chlapec so žiarivými očami. Lákal (= priťahoval niekoho, aby niekam išiel) pocestných, teda ľudí na ceste. Kto nasledoval jeho svetlo, mohol zablúdiť (= stratiť sa).
Tradovalo sa, že svetlonosom sa po smrti mohol stať človek, ktorý počas života ukradol niečo z kostola, napríklad sviečku alebo peniaze. Takýto človek nemohol po smrti nájsť pokoj, a preto musel blúdiť (= chodiť bez cieľa) po svete ako tajomné svetlo.
Dnes sa už tieto príbehy vnímajú iba ako súčasť slovenskej ľudovej kultúry. V minulosti však ľudia pomocou podobných legiend vysvetľovali neznáme a strašidelné javy v prírode.
Jedno slovo, dva významy a rozdielne skloňovanie
Ako ste si všimli, slovo svetlonos pomenúva dve rôzne veci. Je to:
- vyrezávaná tekvica so svetlom vo vnútri 🎃
- tajomná bytosť zo slovenských ľudových povestí 👻
V oboch významoch píšeme slovo svetlonos s malým začiatočným písmenom.
👻 Mužský rod životný: Ak hovoríme o rozprávkovej bytosti, používame životné skloňovanie: jeden svetlonos – dvaja svetlonosi.
🎃 Mužský rod neživotný: Ak hovoríme o vyrezávanej tekvici, môžeme predpokladať neživotné skloňovanie: jeden svetlonos – dva svetlonosy (podobne ako jeden lampáš – dva lampáše).
3. Čo má svetlonos spoločné s Dušičkami?
Svetlonosy sa vyrábali v jesennom období, približne na prelome októbra a novembra. Práve v tomto čase si na Slovensku pripomíname dva významné sviatky:
- 1. november 👉 Sviatok všetkých svätých
- 2. november 👉 Pamiatka zosnulých (Dušičky)
V minulosti ľudia na Slovensku verili, že v tomto období sa duše zosnulých (= mŕtvych ľudí) môžu vracať medzi živých. Svetlo malo preto aj symbolický význam. Dnes si pripomínajú svojich zosnulých predovšetkým návštevou cintorínov, prinášaním kvetov a zapaľovaním sviečok na hroboch.
🕯️ Chcete lepšie spoznať slovenské zvyky a tradície na Dušičky? Prečítajte si aj môj článok Dušičky na Slovensku: Sviatok spomienok a úcty.
4. Ako sme vyrábali svetlonosy na lekcii slovenčiny?
Slovenčina nie je iba o gramatike a učení sa nových slovíčok. Keď sa učíte cudzí jazyk, zákonite (= odôvodnene, právom) spoznávate aj kultúru, históriu a tradície danej krajiny.
Preto som sa rozhodla svojim univerzitným študentom predstaviť svetlonosy trochu inak. Nechcela som, aby sme sa o tejto tradícii iba rozprávali, ale aby sme ju aj spoločne zažili.
Tradične som pre nich pripravila pracovný list. Najprv si prečítali krátky text o svetlonosoch, preverili si čítanie s porozumením a potom pracovali s novou slovnou zásobou (= slovíčkami a frázami). Pozreli si tiež krátku ukážku z filmu Rok na dedine (1967), aby zistili, ako sa kedysi na Slovensku robili svetlonosy.
A potom prišlo prekvapenie! Hoci si študenti mali priniesť na lekciu nôž a svoj obľúbený hrnček, nevedeli, na čo ich budú používať. Konečne sme sa pustili (= začali sme) do vyrezávania tekvíc. A viete, čo ma najviac potešilo? Študenti boli z tejto aktivity nadšení. Pre všetkých to bolo po prvýkrát v živote, čo vyrezávali tekvicu.
Pri práci využili aj rozkazovací spôsob (= imperatív), ktorý si predtým precvičili v pracovnom liste:
- Odrežte vrch tekvice.
- Vydlabte vnútro tekvice.
- Nakreslite na tekvicu tvár.
- Vyrežte oči, nos a ústa.
- Vložte do tekvice sviečku.
- Položte tekvicu na bezpečné miesto.
Takto si študenti mohli nové slovíčka a gramatiku vyskúšať priamo v praxi. Hovorí sa tomu zážitková forma učenia, ktorá je jednou z mojich obľúbených vyučovacích metód.
Na našej jesennej lekcii nechýbala ani domáca horúca čokoláda a tradičný slovenský jablkovo-makový koláč, ktorý som pre študentov upiekla. Pri spoločnom vyrezávaní tekvíc sme sa rozprávali po slovensky, smiali a ochutnávali domáce dobroty.
Veľmi ma potešilo, že si študenti z lekcie odniesli nielen nové slovenské slovíčka, ale aj vlastné svetlonosy a zážitok, na ktorý budú možno ešte dlho spomínať. Dúfam, že svetlonosy odoženú od mojich študentov všetkých zlých duchov, najmä lenivosť pri učení sa slovenčiny. 😊
Práve takéto chvíle mi pripomínajú, že slovenčinu sa možno učiť nielen z učebníc, ale aj prostredníctvom tradícií a spoločných zážitkov.
💬 A čo vy? Poznali ste slovenskú tradíciu svetlonosov? Máte vo svojej krajine podobnú tradíciu? Vyrezávali ste už niekedy tekvicu? Napíšte mi do komentára. Rada si o tom prečítam viac.
Chcete slovenčine lepšie rozumieť a hovoriť s väčšou istotou?
Slovenčina nie je iba o gramatike. Je aj o porozumení ľuďom, ich kultúre a každodennému životu.
V online programe slovenčiny pre cudzincov na úrovni A2–B2 Jazykové fitko vám pomôžem zlepšiť slovenčinu tak, aby ste:
- lepšie rozumeli rodeným Slovákom,
- cítili sa istejšie pri každodenných rozhovoroch,
- dokázali používať slovenčinu v bežnom živote.
